Virtuálna milenka, ukážky

Licenčné mienky

„Vitajte na dnešnom stretnutí. Dnes to musíme zobrať hupkom,“ oslovil Turecký prítomných kolegov – advokátov.
„O dve hodiny máme stretnutie s významným klientom, ktorý nám môže zabezpečiť prácu na najbližších päť mesiacov. Pred sebou máme relatívne jednoduchý právny problém – posúdiť správanie poskytovateľa sociálnej siete voči nášmu jednému z najlepších klientov, inžiniera Výbošteka a spol.,“ dodal jedným dychom Turecký.
Ostatní sa trochu zamrvili v kreslách. V práve takmer nič nie je jednouché, to vedeli všetci.
Turecký sa pozrel smerom k zapisovateľke.
Krásna, mladá žena, ale inak právnická začiatočníčka. Potrebovali zapisovateľku, ktorá má aspoň základné odborné znalosti, preto zobrali na túto úlohu koncipientku jedného známeho právnika, svojich dvoch koncipientov mali teraz práceneschopných.
„Pripravená, slečna Jablonská?“ obrátil sa ku zapisovateľke.
Jablonská sa otočila na kresle smerom ku Tureckému a pevným hlasom odpovedala:
„Samozrejme, pán doktor,“ a hneď sa obrátila naspäť ku počítaču. Pritom sa jej na chvíľku oddelilo pravé koleno od ľavého a Turecký na okamih zazrel medzi jej stehnami čierny, úzky pásik.
Nohavičky, pekné…, pomyslel si Turecký. Ale vzápätí mu napadlo: Akási nejasná bola tá čierna, žeby čipkované, alebo?…, …alebo nebodaj je na divoko? To hádam nie! letelo mu hlavou.
Privrel oči, pokúsil sa sústrediť na jednanie, ale stále videl pred sebou…

Superaplikácia

Po stíšení svetiel v miestnosti zavládlo prítmie.
Členova správnej rady spoločnosti Boom, a.s sa snažili pohodlne usadiť v hlbokých, kožených kreslách, ale pocit uvoľnenia neprichádzal. Podaktorí sa k nemu pokúšali aspoň priblížiť rozopnutím tesných sák, niektorí si uvoľnili kravaty, dvaja so zohli k dlážke rozviazať šnúrky na omínajúcich topánkach. Dve prítomné dámy, oblečené v tmavomodrých kostýmoch, strnulo sedeli a s napätím očakávali dnešnú poradu.

Boom, a.s. má veľké problémy, topí sa v dlhoch a napriek tomu, že celá jej mašinéria beží na sto tridsať percent, očakávaný prínos aktivít, zisk, neprichádza.
Napätie bolo cítiť v celej miestnosti. Každý z prítomných si uvedomoval, že dnes sa to musí vyriešiť, lebo veritelia s odkladmi pôžičiek, stratili už trpezlivosť.
Dnes.
Inak majú na krku bankrot s miliardovými stratami.
Ťažké čo len pomyslieť, a ako bankrot prežiť so všetkým, čo s tým súvisí, to si už vôbec nikto nevedel ani len predstaviť.
Na poslednej porade sa všetci sa zhodli na tom, že z finančného marazmu ich môže zachrániť iba nový softvérový produkt..

Ticho v miestnosti preťal predseda predstavenstva Šimon Lee-Jang.
„Vítam vás. Tak začnime. Jediný bod nášho programu je nový softvérový produkt. Pán Kalnicky, máte slovo,“ celkom jednoducho otvoril dnešné stretnutie a uprel svoje dopoly aziatické oči na prednášajúceho.
Aj všetci ostatní sa zahľadeli na Steve Kalnického, šéfa prelomových aplikácií. Niektorí s neskrývaným pohŕdaním kvôli jeho sčasti slovanskému pôvodu, ktorý ostro kontrastoval s ich lokál-patriocizmom, podaktorí sa neubránili úškrnku nad jeho oblekom druhej cenovej kategórie. V očiach dám sa zablysol plamienok záujmu, keď správne vytušili pod jeho voľným sakom klenutý hrudník a svalnaté ramená.
Krásny chlap! v duchu skonštatovala Olszanska.
Ale všetci sa nemohli ubrániť hlbokým obavám, ako to dnes dopadne, i keď predsa len kúsok nádeje v nich tlel.

„Vážené dámy, vážené páni…,“ začal Kalnicky .
Nervózne si odkašľal. Toľkokrát si už predstavoval túto chvíľu, pripravoval sa na ňu niekoľko týždňov. Teraz však stál pred jednými z najmocnejších tejto planéty a to bolo celkom niečo iné.
„Vážené dámy, vážené páni…,“ ešte raz povedal Kalnicky a zarazil sa, odrazu nevedel pokračovať.
„To sme už počuli…,“ sucho skonštatoval Lee-Jang.
Aj mierni optimisti po takomto úvode zvädli. V miestnosti zavládlo ticho, ktoré prerušovalo iba hlasné fučanie astmatika Michela Noireta.
 

Magor

Ozvalo sa tiché zaklopanie.
Jamnický odlepil oči od obrazovky monitora, pozrel na dvere a zvolal: „Vstúpte!“
Nič.
„No tak vstúpte!“ hlasnejšie zavolal Jamnický.
Dvere sa pomaly otvorili, najprv sa objavila šišatá hlava, po nej ustráchané oči a potom sa dnu vkliesnila hranatá, vysoká postava asi sedemnásť ročného mladíka.
„Dobrý,“ pozdravil.
„Dobrý deň. Len poďte ďalej a posaďte sa u mňa ako doma,“ vyzval ho Jamnický. Tón jeho hlasu bol namieste. Vo svojej psychiatrickej ambulancii si dal záležať na menej formálnom prejave ako lekári z iných, bežných ambulancií.
Mladík sa zviezol do kresla.
„Tak čo vás trápi, pán…“ Jamnický pozrel do chorobopisu v počítači, “…pán Flover?“ opýtal sa.
Mladík pozeral pred seba a mlčal.
„Pán Flover?“ opýtal sa Jamnický ešte raz.
Ten žmolil dlhé prsty a nevravel nič.
Jamnický sa oprel do kresla.
Nenaliehal, nemal sa kde ponáhľať. Taký fafrnok, na tvári ešte hladučká, takmer detská pokožka, sem-tam prerušovaná jemnými chĺpkami.
Na pípavý zvuk Jamnický odtrhol zrak od nového pacienta a mrkol na monitor, nový odkaz zo sociálnej siete. Rýchlo naťukal krátku odpoveď.
Pozrel na Flovera.
Asi pijatika, alebo drogy, depresie? v duchu hádal.
Po chvíli mladík kývol hlavou smerom ku okraju stola.
„Hento,“ povedal.
„Čo hento? Kvety? A čo máte s kvetmi?“ sledoval Jamnický mladíkov pohľad.
„Tá mašinka,“ Flover pozrel na okraj stola ešte raz a zvesil hlavu.
Jamnickému zaplo.
„Počítač?“
„Mhm.“
„Tak počítač, vravíte. A ktorá hra sa vám páči najviac?“ pokúšal sa Jamnický o ústretovosť.
„Hry nehrávam.“
„Hry nehrávate?“ zdvihol obočie Jamnický.
Už chcel povedať, že hry dnes hráva každý, dokonca aj on, ale čo bude odkrývať karty zo svojho súkromia.
„Tak ste sa trošku zaplietli do sociálnych sietí. To sa stáva,“ nútil sa Jamnický do žoviálneho tónu.
Zapípala ďalšia správa. Jamnický mal tu pacienta, ale neodolal a na minútu sa pohrúžil do čítania . Vlastne do pozerania. Známy mu poslal fotku nejakej obnaženej modelky. To bol kus!, Ach! vzdychol si. Pohľadom sa vrátil sa ku Floverovi.
Dnes to bude otrava. Pribúda zúfalcov, ktorý píšu samé hlúposti kade-komu v nejakej sociálnej sieti a zabúdajú na normálny život.
„Sociálne siete ma nezaujímajú,“ povedal Flover.
Jamnickému zaplo už druhýkrát. No jasné! v duchu sa usmial.
„No, nevadí. Viete, keď som bol vo vašom veku, aj ja som hľadal nahé baby po časopisoch. Dnes je toho plný internet, však?“ pokúšal sa Jamnický odľahčiť konverzáciu.
Neodolal a opäť pozrel opäť na obrazovku. Nádhera, dokonalé krivky!
Chvíľu sa zasnene pozeral do neznáma. Presunul pohľad na Flovera. Ten mlčal, začínal sa na stoličke mrviť, zmocňovala sa ho nervozita.